Ráno je pod mrakom a oproti včerajšku chladnejšie. Je pol desiatej a vonku je len 20 stupňov. To by ani tak nevadilo, ale fúka silný vietor. Snáď sa v priebehu dňa utíši.
Vychádzame z miesta nášho ubytovania, a čo nevidíme...dve kozičky. Zapózovali bez odvrávania. Včera sme ich vidieť nemohli, lebo sme prišli z druhej strany
Ideme smerom na juh. Prechádzame okolo hory La Montaňa Sagrada de Tindaya, čo je vlastne vulkán starý asi 18,7 miliónov rokov a vysoký 400 metrov. Je to najemblematickejší prírodný monument ostrova. Pôvodní obyvatelia považovali horu za posvätnú, pripisovali jej magickú silu a vykonávali tu obrady, čo dokazuje viac ako tristo stôp vytesaných do skaly.
Už sa nečudujem, že okrem kôz narazíme na každom rohu aj na veterný mlyn. Fúka ako besné.
Pokračujeme v ceste do Tefía, kde sa nachádza múzeum v prírode Museo de la Alcogida.
V domnení, že je to len jeden alebo dva domčeky, kupujeme vstupenky, vyfasujeme nálepky, ktoré lepíme na viditeľné miesto, a dostaneme aj mapku. Z tej sa hneď dozvedáme, že je to väčší komplex ako sme si mysleli. Zahŕňa asi šesť domov a tie sú roztrúsené po okolí. Pri tom vetre, to nie je žiadna sranda. Vyťahujem šatku, ktorú mám v kabelke a šup s ňou na hlavu.
V domnení, že je to len jeden alebo dva domčeky, kupujeme vstupenky, vyfasujeme nálepky, ktoré lepíme na viditeľné miesto, a dostaneme aj mapku. Z tej sa hneď dozvedáme, že je to väčší komplex ako sme si mysleli. Zahŕňa asi šesť domov a tie sú roztrúsené po okolí. Pri tom vetre, to nie je žiadna sranda. Vyťahujem šatku, ktorú mám v kabelke a šup s ňou na hlavu.
V recepcii je v jednej z miestností maketa kaplnky Ermita San Augustín - Santa Mónica a veterného mlyna.
V ústrety a proti vetru, vyrážame objavovať ako sa tu kedysi žilo. Vietor nás raz ženie dopredu, potom zas tlačí dozadu. Proste, hrá sa. Je silnejší.
V jednom z hospodárstiev sú aj zvieratá. Kozy a tento miláčik. Oslík, veľmi je milunký.
V tomto domčeku sa stretáme s pani, ktorá spracúva a pletie palmové listy ako za oných čias.
Syr sa odlieval do takýchto pletených foriem.
Na domoch je zaujímavé to, že nemajú žiadne okná. Svetlo prúdi dnu len cez dvere (ak sú otvorené, inak treba svietiť). Vďaka tomu a širokým múrom je vo vnútri teplúčko.
Cestou z Tefia stretáme dvoch pešiakov. Výhľad majú parádny.
Prichádzame na vyhliadku Mirador Morro Velessa, ktorú navrhol César Manrique. Je vo výške 670 metrov na hore Monte Tegú medzi parkom Parque Rural del Macizo de Betancuia a el Valle de Santa Inés. Je odtiaľ nádherný výhľad na sever a centrálnu časť ostrova.
Prístup na vyhliadku je chránený dvomi obrovskými sochami. Reprezentujú kráľov Guise a Ayose, ktorí vládli dvom územiam Jandia a Maxorata Eran, na ktoré sa delila Fuerteventura. Sochy sú vysoké asi štyri metre a majú priemer okolo jeden a pol metra.
Hoci sme si povedali, že tieto tri dni venujeme len severu ostrova, pokračujeme smerom na juh.
Do Betancuria, ktorá leží na východnej časti ostrova prichádzame na poludnie. Mesto založil v 15. storočí dobyvateľ ostrova Jean de Betencourt a až do roku 1834 bolo hlavným mestom. Nachádza sa v údolí del Macizo de Betancuria v jednej z menej piesočnatých oblastí. Má len 800 obyvateľov a hoci nemá pláže, je to miesto, ktoré priťahuje človeka svojim historickým šarmom.
Jednou z dominánt je kostol la Iglesia de Santa Maria, takisto z 15. storočia. Bol zničený pirátmi v 16. storočí a neskôr v 17. storočí zrekonštruovaný.
v uličkách
pohľad z mesta
Jedna z taverien, v ktorej pozýva na tapas samotný kapitán Davy Jones z Pirátov Karibiku.
Z Betancurie ideme obchádzkou po prašnej ceste, lebo vo Vega de Rio Palmas je procesia. Tak sa dostávame na vyhliadku Mirador "Las Peňitas",
kde stretáme všadeprítomné veveričky. Na tabuliach je zákaz kŕmiť ich, ale turisti na to nedbajú a veselo prikrmujú. Možno práve preto, že nemám nič, čo by som im dala, mi jedna prťavá veverica skoro odhryzla prst na nohe.
Takto pekne majú na Fuertevunture označený každý okres.
Prechádzame vyprahnutou púštnou krajinou. Nikde ani živej duše.
Po krátkej zastávke v Pájara sa otočíme a ideme druhou cestou smerom hore. Na sever. Juh ostrova preskúmame niekedy inokedy.
Múzeum el Molino de Antigua máme po ceste.
Dostávame sa do mesta Puerto del Rosario, ktoré sa stalo hlavným mestom Fuerteventury v roku 1860. Do roku 1956 sa však volalo Puerto de Cabras (kozí prístav). Prečo asi? Lebo odtiaľ sa transportovali kozy na iné ostrovy alebo na pevninu.
Pozdĺž celého prístavu sú inštalované umelecké diela. Sochy. Je ich viac ako stovka.
Galéria pod holým nebom.
Na kruhovom objazde je fontána La Fuente de la Explanada de Puerto del Rosario.
Dokonca aj elektráreň je pomaľovaná.
A tak ako sme začali, tak aj končíme. Po ceste do Villaverde, konečne odpočinúť si, dve kozičky fotíme.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára