Síce oneskorene, ale konečne som mala časť prejsť všetky fotky z nášho výletu na ostrov Fuerteventura a zopár publikovať aj tu na blogu.
Boli sme tam tri dni, od piatku 15. septembra do nedele 17. septembra 2017, tak som príspevok rozdelila na tri časti, aby nebolo tých fotiek príliš.
Piatok, 15. septembra 2017
Ráno o 8:25 vyrážame smer Playa Blanca odkiaľ nás povezie trajekt na ostrov Fuerteventura. Je pod mrakom, ale veľmi príjemne. Padne aj zopár kvapiek. Tomuto typu počasia sa tu hovorí "majorero", to znamená, že vanie z juhu. Výraz majorero sa používa v súvislosti s Fuerteventurou, či už ako názov pre obyvateľa ostrova alebo čokoľvek, čo s ním súvisí.
Keď sa blížime k Yaiza, vykukne na okamih spoza mrakov slnko, ale len na moment, aby sa nepovedalo, že ešte stále spí. Ja však obdivujem vulkány a premýšľam, aké je to na Marse.
Do prístavu v Playa Blanca prichádzame o 8:58. V predstihu. Trajekt má odchod o 10:00, ale motorizovaní cestujúci musia byť na mieste 40 minút pred nalodením a pešiaci 20 minút.
Trajekt zabezpečujú dve spoločnosti Armas a Fred Olsen. My ideme tentokrát s "Fredom". Je síce drahší, ale cesta trvá kratšie. Spiatočný lístok pre rezidenta s autom vychádza na 36€ a pre nerezidenta-pešiaka je to 56€.
Zriadenec spoločnosti nás zaregistruje (stačí len občiansky preukaz a značka auta), za stierač nám zapichne papier s číslom 2 (dvaja cestujúci) a môžeme sa vydať na promenádu po prístave.
Loď Armas kotví v prístave a naloďuje pasažierov.
Tu už prichádza náš "Fred". Cúva do prístavu.
Pozeráme ako z jeho útrob vychádzajú autá (je ich strašne moc) a ideme sa posadiť do toho nášho, lebo o chvíľu sa začne naloďovanie.
A už sme dnu. Presne o 10:00.
Vychádzame hore na palubu, kde sa každý snaží nájsť to svoje miestečko. Najskôr si sadáme dopredu v uzavretej časti, ale tak klimatizujú, že radšej ideme von.
Na lodi je bar-kaviareň, kde si môžu cestujúci krátiť chvíľku popíjaním kávy, čaju, ak sa im zdá cesta príliš dlhá. My si tých 25 minút vychutnáme vonku na čerstvom vzduchu.
Ešte pohľad z paluby na prístav v Playa Blanca a vyrážame. V ústrety dobrodružstvu.
Cesta prebehla rýchlo a bez komplikácií. Presne o 25 minút sme v prístave Corralejo na Fuerteventure. Tu sa nezastavujeme a hneď ideme smerom na Lajares. Mestečko vzdialené asi 10 km. Tam na kruhovom objazde zbadáme prvú sochu kozy, ktorá je poznávacím znamením ostrova. Vo veľkom sa tu chovajú kozy a z mlieka sa vyrába typický syr "queso majorero".
Prichádzame na námestie v Lajares, kde nás vítajú muzikou.
Priamo tam na námestí má svoju predajňu aj ateliér s názvom Cabracadabra* umelkyňa Lidia Núňez, ktorá maľuje na hodváb pod značkou Sedarte, a s ktorou som sa stretla na Trhu umeleckých remesiel Lanzarote.
*Všímate?! Dokonca aj v názve je schovaná koza. Cabra = koza.
Lidiin maľovaný hodváb je nádherný. Vyrába šály, doplnky, odevy a používa hlavne naparovacie farby, len na lampy zažehľovacie. Chviľu debatíme, povie nám, že každú sobotu na námestí sa koná trh remesiel, lúčime sa a poberieme sa na prieskum mestečka. Dýcha to tu umeleckým duchom.
V jednom z dvorov je kopa starého haraburdia zrecyklovaná a povýšená na umenie.
Obďaleč dámy maľujú obrazy.
Po obhliadke niekoľkých obchodíkov pokračujeme v ceste smerom na západ do El Cotillo. Bývalá rybárska osada, ktorá je vychýrená reštauráciami s morskými špecialitami, je dnes dovolenkovým rajom. Mestečko je obkolesené plážami a vraj sú jednými z najkrajších na Fuerteventure (to porovnám, až keď ich všetky navštívim...čo bude chvíľu trvať;).
Rybársky prístav v El Cotillo je chránený veľkým prírodným bralom.
Pohľad na El Tostón, obrannú vežu z ktorej je krásny výhľad na mestečko aj pláže.
Dnes sa výhľadom príliš dlho nekocháme. Začal fúkať taký silný vietor, že o chvíľu sme celí od piesku. A nielen my. Všetci. Je to veľmi nepríjemné, najmä, keď sa piesok dostane do očí. Tak po chvíli čakania, či sa to náhodou neutíši, mašírujeme do auta a pokračujeme ďalej
Z cesty zbadáme mlyn, tak ideme k nemu. Práve tadiaľ prechádzaa nemecká rodinka na koňoch.
Na ceste z El Cotillo vidíme pomaľovanú nádrž na vodu, odkiaľ sa distribuuje do okolitých miest.
Piesočná krajina, nikde nikto,
až prichádzame do La Oliva, kde je múzeum Casa de los Coroneles. Objekt bol vybudovaný v druhej polovici 17. storočia a slúžil ako oficiálna rezidencia vojenských hodnostárov.
Múzeum je zatvorené, tak prelustrujeme celý pozemok aj s priľahlými budovami.
Medzi zrúcaninami objavujeme veveričky, ktoré sú premnožené a sú hrozbou pre úrodu. Ale sú zlaté.
Okresné mesto La Oliva pravdepodobne vďačí za svoj názov práve divokým olivám, ktoré tu rastú.
Na námestí sa nachádza kostol Iglesia de Nuestra Seňora de la Candelaria, kde stoja za povšimnutie okrem iného aj drevené stropy.
Budova okresného úradu.
Z La Oliva smerujeme do Villaverde, mesta, ktoré je neďaleko. Tam máme zabezpečené ubytovanie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára