V sobotu poobede sme vyrazili smerom na juh. Nemali sme žiadny plán kam pôjdeme. Nakoniec sme skončili v Playa Quemada, bývalej rybárskej dedinke, kde vládne božský pokoj. Piesok je tam čierny, preto aj ten názov...quemada = zhorená.
Prechádzali sme sa po pobreží, obdivovali mohutné steny a bralá...
Usadila som sa vysoko na skalách a pozorovala more a okolitú krajinu...
zatiaľ čo V "stepoval" po kameňoch a hľadal lapas, na ktorých si na záver aj pochutnal...
S blížiacim sa večerom a stúpajúcou hladinou mora, sme sa pobrali z pláže preč, lebo v dobe prílivu more zaleje prístup na pláž a museli by sme šplhať hore po skalách, aby sme sa odtiaľ dostali.
Ešte posledný pohľad na zapadajúce slnko...
Program na nedeľu bol jasný od soboty večera. Ide sa k Vulkánu. Vlastne k Vulkánom, je ich tu veľa. Veľmi veľa.
Ráno pred desiatou sme vyrazili z domu a cez Guime, Montaňa Blanca a Masdache smerom k Mancha Blanca sme prišli až do národného parku Timanfaya, konkrétne do centra Centro de visitantes e interpretación Mancha Blanca, kde je stála expozícia, ktorá popisuje, vysvetľuje a ukazuje všetko, čo sa týka vulkanického pôvodu ostrova.
Centrum je veľmi dobre vybavené. Okrem kinosály, kde nám premietli dva filmy o pôvode ostrova, a histórii národného parku; je tu aj knižnica, fototéka, videotéka s množstvom zaujímavých informácií.
Priamo z Centra vedie most, po ktorom sa dá poprechádzať, prípadne posadiť, obdivovať scenériu a urobiť pekné zábery okolitých vulkánov.
Po prehliadke Centra, ktoré je, mimochodom, úplne zdarma, sa vydávame smerom k Montaňas del Fuego (= Ohnivé hory). Na viacerých miestach je vidieť symbol týchto hôr El Diablo de Timanfaya.
No a bol by v tom čert, či diabol, aby sme sa pri ňom neodfotili.
O pôsobivej krajine ani nehovorím. Nádhera.
Na parkovisku pri Ohnivých horách sú okrem áut "zaparkované" aj tieto živé štvornohé mobily.
Camellos (= ťavy) čakajú na turistov, aby ich povozili po horách. Jeden okruh trvá 20 minút a stojí 2€.
Pri parkovisku sa nachádza múzeum, ktoré je venované najmä týmto "korábom".
Z hôr sme sa presunuli do Mancha Blanca do reštaurácie, v ktorej sme jedli, keď sme tam boli na trhoch. Po dobrej skúsenosti sme sa vrátili a opäť nás nesklamali. Mňam.
Odtiaľ sme šli cestou-necestou a to doslova, lebo nie je vyasfaltovaná, do zapadnutej rybárskej dedinky Tenesara. Nemajú tam zavedenú ani vodu ani elektrinu. Možno aj preto, že drvivá väčšina domov je postavená na čierno.
Prostredie a výhľad na more je však odtiaľ fantastický.
Fotky nikdy nedokážu zachytiť tú impozantnosť a atmosféru.
Na tejto poslednej foto som "zakrúžkovala" človeka, ktorý bol na pobreží, aby bolo vidieť, aké sú tie skaly a vlny veľké.
O piatej sme dorazili domov. Sláva nášmu výletu, nezmokli sme, už sme tu. Tuším tak nejako to bolo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára