Nie je more ako more

Uplynulý víkend sme strávili pri dvoch moriach. Sobotu  pri jednom a nedeľu pri druhom. To prvé more bolo mokré a slané, a to druhé bolo čierne a prašné. O čom to vlastne hovorím? Vysvetlím.

Sobotné ráno sme začali pravidelnou rannou prechádzkou a keďže bol príliv, tak sme po raňajkách zamierili rovno do Los Cocoteros.  Je tam najväčšie  „charco“  - prírodný bazén na ostrove. Má priemer asi 10 metrov.

Bolo teplo, ale fúkal silný vietor, vedeli sme,preto, že tam nebude ani nohy. Bežne tam nejaká skupinka či rodina obsadí celé "charco" a potom sa tam nedá fotiť. Tentoraz sme mali šťastie. V pohode sme si mohli vychutnávať  jedinečné výhľady a počúvať hukot mora.

Dúfala som tiež v to, že sa mi podarí urobiť fotky krabov zblízka. Táto lokalita je ich obľúbené miesto. Veľké kraby ako dve chlapské dlane. Telo čiene a zvyšok tela červený. Wau. Boli tam nejaké exempláre, ale dosť ďaleko, tak mám len pár fotonepodarkov. Ale spokojná som. Pozorovali sme ich ako sa ledabolo presúvajú z jedného miesta na druhé a nič si nerobili ani z toho, že občas ich zaliala spŕška vody.

Bolo tam tak božsky a pokojne, že sa nám nechcelo ísť domov. Veľmi neochotne sme odtiaľ  o druhej odchádzali, ale jesť sa musí. Po ceste sme kúpili čerstvého lososa a o štvrtej zasadli k obedu.

Nasledujúci deň (nedeľa) sme dumali, kam ísť. Napadlo ma, že by sme mohli zájsť k Montaňa Negra a potom do Čertovej jaskyne. Tak aj bolo.

Najskôr sme sa pomotali po juhozápadnej časti Montaňa Negra. Okukli sme tam „fuente“ nádrž s vodou (voda je zachytávaná lapilli, ktorým je pokrytá hora a tá následne steká dolu po hornine až do nádrže).  Otvorili sme poklop, voda tam bola, ale prokletě nízko. A keby aj bola hladina vyššie, neviem, či by sme sa ňou odvážili ovlažiť, nebodaj napiť sa z nej. Bohužiaľ, nie všetci návštevníci tohto miesta  dodržiavajú čistotu.

Odtiaľ sme pokračovali smerom k Čertovej jaskyni.  Nanešťastie, prístupovú cestu, či  skôr parkovisko,  zatarasili kameňmi,  a naokolo nebolo, kde nechať auto. Šlapať niekoľko kilometrov v silnom vetrisku sa nám nepozdávalo, tak sme to nechali na inokedy a vrátili sme sa k Montaňa Negra. Odparkovali sme teraz na opačnej strane a cez lávové more sme šli až k obvodu sopky . Niekde tam v tých miestach by mali byť vidieť aj zvyšky múrov domov z 18. storočia, ktoré tam kedysi stáli, ale to čierne more je tam také rozsiahle, že by sme to hľadali niekoľko dní. Uspokojili sme sa s prechádzkou okolo úpätia hory. Našli sme aj zopár „merendero“ ako sa tu vraví posedeniam v prírode, všetky ukryté a ťažko prístupné v stuhnutej láve.

Tam sme znovu stáli v nemom úžase nad silou prírody. Skúšali sme si predstaviť, aké to bolo, keď sa tade valilo to žeravé more  a pohlcovalo všetko naokolo. Muselo to byť strašné.

Hoci každé  z týchto morí je úplne odlišné, jedno majú spoločné.  Obe sú veľkolepé.

P.S. Samozrejme, že sme zasa obedovečerali. Dokonca o štvrťhodinku neskôr než v sobotu :-))