Na návšteve u susedov - Fuerteventura 31.10.2021

Po takmer dvoch rokoch, naposledy sme tam boli vo februári 2020, sme sa opäť vybrali na návštevu k susedom. V sobotu večer sme  sa rozhodli a v nedeľu ráno vyrazili na cestu. Na ostrov Fuerteventura.

Lístky sme si kúpili cez internet, aby sme nemuseli čakať v rade, čo nám nakoniec aj tak nepomohlo, lebo musela som osobne predložiť doklad rezidenta, keďže som si nárokovala na rezidentskú zľavu. Netrvalo to dlho, ľudí bolo celkovo poskromne a my sme boli druhí v rade. Ešte pred nalodením sa sme mali čas obkukať práce prebiehajúce v prístave Playa Blanca, ktorý rozširujú, aby tam mohli kotviť výletné lode.

Cestovali sme spoločnosťou Fred Olsen.  Z Playa Blanca sme vyrazili o desiatej a na susednom ostrove sme sa vylodili o polhodinu neskôr.

Z prístavu v Corralejo  sme šli rovno na severozápad ostrova na la Punta Ballena, kde bol našou prvou zastávkou maják Tostón postavený v roku 1897 kvôli častým nájazdom pirátom a ktorý doteraz bdie nad úžinou Bocayna spolu s majákmi Martiño na ostrove Lobos a Pechiguera na Lanzarote. Maják má tri veže. Tá pôvodná nedosahuje ani 6 m, preto k nej v roku 1955 pristavili druhú vo výške 13,25 m. Zrejme ani tá neplnila svoj účel, tak v roku 1985 vybudovali ďalšiu vežu vysokú 37,30 m. Múzeum tradičného rybárstva "Museo de la Pesca Tradicional" bolo zatvorené, ale dnu sme aj tak nemali v pláne ísť. Už sme ho videli.

Poprechádzali sme sa po pobreží,  vynadívali sme sa na panorámu smerom na domovský ostrov, zašli sme potom aj na pláž La Concha, ale bola plná chalúh, tak sme pokračovali do prístavu  El Cotillo, kde sa na útese hrdo týči Castillo de El Cotillo nazývaný aj torre de Nuestra Señora del Pilar y San Miguel alebo len torre del Tostón. 

Je to  veža okrúhleho tvaru postavená okolo roku 1700 na ruinách  tej predošlej, ktorá slúžila na obranu pred  nájazdmi  berberských, anglických a francúzskych pirátov. Veža má zdvíhací most a na hornej plošine boli umiestnené tri delá . Slúžila tu posádka  dvanástich ozbrojených mužov.

Preskúmali sme aj pece na vápno, ktoré vybudovali v tesnej blízkosti veže. Je ich tam päť, i keď celkovo je na ostrove asi 300 pecí na vápno. Bol to najpoužívanejší materiál v stavebníctve a Fuerteventura bola dôležitým dodávateľom nehaseného vápna pre okolité ostrovy aj Pevninu. Vápenný priemysel  sa rozvíjal od konca 16. až do polovice 20. storočia.

Rybársky prístav El Cotillo bol od roku 1599 známy pod názvom Puerto de Roque neskôr ho v roku 1626 premenovali na puerto del Tostón až do polovice 20. storočia, kedy mu dali súčasné meno puerto de El Cotillo. 

Ako memento sa tu týči kostra veľryby druhu zifio de Cuvier, ktorej telo sa našlo v júli 2004 v Majanicho (La Oliva). Je dlhá 5,75 metrov a patrí dospelej samici. V tom období na pobreží našli viacero uviaznutých mŕtvych veľrýb ako dôsledok vojenských manévrov, ktoré prebiehali medzi ostrovmi.

Veterný mlyn  Molino de El Roque, ku ktorému sa ide po prašnej ceste smerom k Piedra Playa, sa nachádza neďaleko El Cotillo. Bol postavený koncom 18. a začiatkom 19. storočia z tradičného kameňa. Poháňaný pasátmi, ktoré slúžili ako energia pre všetky mlyny, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou vidieckej krajiny najmä na severe a v centre ostrova, využívajúc silné vetry, ktoré tu dujú.

Do bývalého politického, ekonomického a sociálneho centra La Oliva, ktorá bola hlavným mestom medzi 1836 a 1860 sme dorazili okolo jednej na poludnie.   Tu bol kedysi rozvinutý poľnohospodársky a dobytkársky priemysel  špecializovaný na chov kôz.

Nachádza sa tu známa Casa de los Coroneles postavená v 18. storočí v koloniálnom štýle ako kasárne a ubytovanie pre vyšších vojenských dôstojníkov.  Bolo zatvorené, len všadeprítomné drzé veverice nás prenasledovali na každom kroku a čakali nejaký ten mls pod zub.

Chceli sme sa v pokoji najesť, tak sme sa usadili v tieni stromu na námestí, ktorého dušou a srdcom je  kostol Iglesia de Nuestra Señora de la Candelaria zo 17. storočia. Tam, na lavičke, za zvuku hrčiacej vody z fontány sme si pochutili na domácich obložených chlebíkoch.

Po výdatnom obede sme sa schladili v útrobách kostola, vonku bolo takmer 30 stupňov, a po krátkom oddychu sme pokračovali v ceste smerom na juh do Puerto del Rosario, kozmopolitného a mladého hlavného mesta, ktoré je ekonomickým a obchodným  motorom ostrova a ktoré v roku 1860 nahradilo vo vládnutí Betancuriu. V 18. storočí bolo mesto známe ako Puerto Cabras (Prístav kôz), pretože sa odtiaľ exportovali obilniny a z dobytku prevažne kozy.

Prešli sme sa po prímorskej promenáde a prezreli si  autentické múzeum sôch a umeleckých diel v rôznych veľkostiach pod holým nebom, ktorých je tam viac ako 180 a sú porozsievané v rôznych kútoch mesta.

Čas, ktorý nám po príchode do Corralejo zostával do odchodu trajektu, sme strávili v piesočných dunách prírodného parku o rozlohe 2600 hektárov.  Je to zaujímavá púštna krajina kontrastujúca  s tyrkysovou farbou mora obmývajúceho pobrežie. Chvíľu sme tam pobudli, aby sme o 16:30 boli v prístave, odkiaľ nám o piatej odchádzal trajekt na Lanzarote.

Z ostrova Fuerteventura sme vyrazili asi s desať  minútovým meškaním. V Playa Blanca sme sa vylodili o trištvrte na šesť a domov sme dorazili o siedmej. Akurát k večeri. 

Koľko nás stál tento jednodňový výlet? Ako rezidenti sme za spiatočný lístok trajektom pre dve osoby a osobné auto zaplatili 45 €. Nerezidenti platia podstatne viac, asi tak trojnásobok. Lístky sa dajú kúpiť na stránke fredolsen.es  alebo navieraarmas.com