Nechce sa mi veriť, že ubehol takmer rok od našej poslednej návštevy susedného ostrova. V máji 2024 sme navštívili malebnú dedinku La Ampuyenta a v júni sme boli v Betancurii, v meste, ktorého história je spojená s domorodcami, dobyvateľmi i pirátmi.
Tentoraz (7.5.2025) sme sa rozhodli preskúmať výrobu vápna na ostrove a navštíviť konečne múzeum Casa Unamuno, ktoré býva cez víkend zatvorené, preto sme šli na Fuerteventuru v pracovný deň.
Po prekonaní prielivu Bocaina, ktorý je 15km dlhým ramenom Atlantického
oceánu a oddeľuje oba ostrovy, sme sa vylodili v Corralejo
a odtiaľ sme namierili do hlavného mesta. Po ceste sme si urobili
krátku odbočku do Villaverde, kde sa nachádza jaskyňa La Cueva del Llano, ktorú
nazývajú aj la Cueva de Cho.
 |
Okrem toho, že je to paleontologické nálezisko s najvyššou koncentráciou fosílnych zvyškov kostí z celého súostrovia (jašterice Chalcides simonyi a Tarentola mauritanica , kanársky piskor Crocidura canariensis, vyhynutá prepelica Coturnix gomerae), žije tu jeden malý nenápadný obyvateľ.
Maiorerus randoi je pavúčik s oranžovožltým telom o veľkosti 2,2mm. Je
to endemický druh vyskytujúci sa len v tejto jaskyni, ktorému hrozí vyhynutie. Tento nohatý drobček sa
adaptoval na život v úplnej tme, je bez pigmentu a bez očí. Jeho celý
životný cyklus sa vyvíja pod zemou.
Našim ďalším predmetom návštevy boli pece na vápno, ktoré sú svedectvom prekvitajúcej minulosti a výroby najlepšieho vápna na Kanárskych
ostrovoch. Dlho boli jedným z najvýznamnejších ekonomických motorov
ostrova.
Stačí sa prejsť len po Puerto del Rosario a hneď je ich tam zopár
k videniu. My sme po príchode na okraj mesta preskúmali priemyselné pece
v El Charco. Tie sú naozaj impozantné. Takmer ako
pevnosť. 
Pece sa na Fuerteventure stavali najmä v zátokách na probreží, ale aj vo vnútrozemí ostrova je ich niekoľko. Boli postavené v blízkosti ciest, ktoré mali dobré spojenie s neďalekým prístavom (El Cotillo, Caleta de Fuste alebo Ajuy). Nakoniec sa všetka aktivita vápeniek presunula do Puerto del Rosario, kde je dnes v interpretačnom centre CiHC expozícia venovaná všetkému, čo sa týka výroby vápna na ostrove.
Pece na vápno boli na ostrove v prevádzke od 16. do 20. storočia. Tisíce ton vápna odišli z prístavov na ostatné ostrovy súostrovia, dokonca aj na Madeiru či Pyrenejský polostrov. Najväčší dopyt po vápne nastal medzi 19. a 20. storočím, kedy sa budovala infraštruktúra na iných ostrovoch, najmä na Tenerife a Gran Canaria. Puerto del Rosario, ktoré sa dovtedy volalo Puerto de Cabras (Kozí prístav), začali v tej dobe nazývať Puerto de la Cal (Vápenný prístav).
Existuje viacero druhov pecí na vápno, ale takmer vždy mali tvar zrezaného kužeľa s horným otvorom a otvorom v spodnej časti, ktorý bol orientovaný v opačnom smere vanúcich silných vetrov, aby sa mohlo kontrolovať spaľovanie. Zväčša boli vysoké 8m a široké 4m.
Kamene na spaľovanie v peci sa prepravovali niekoľko kilometrov na somároch
alebo dromedároch. Keď bolo vápno vyrobené, odviezli ho na lode.
Pec sa napĺňala zhora. Kameň sa prekladal s vrstvou paliva, ktorým bola „aulaga“ (tŕnitý ker), až kým sa kužeľ pece úplne nezaplnil. Na dno sa umiestnila suchá aulaga a zapálil sa oheň, ktorý sa preniesol do rôznych vrstiev paliva až kým sa kamene nepremenili na vápno. Tento proces bol náročný, lebo aulaga horí veľmi rýchlo a treba ju neustále dopĺňať, kontrolovať intenzitu ohňa a teplotu (800°C -1000°C) a takto neprestajne počas 24 až 48 hodín. Proces trval niekoľko dní, niekedy aj viac ako týždeň. Prvým znakom konca vypaľovania bol belavý dym vychádzajúci z pece. Pec sa nechala niekoľko dní vychladnúť, potom sa do vápenca pridala voda, čím vzniklo hasené vápno, ktoré sa ľahko prepravovalo na drevených lodiach.
Po prezretí si všetkých pecí v blízkom okolí, sme sadli do auta s tým, že ideme pozrieť ďalšie a potom sa pôjdeme naobedovať. Polovička chytila ručnú brzdu a... bum! Zablokovala sa. A nielen to, ostala visieť na jednom drôte. Po mnohých márnych pokusoch pohnúť ňou, začalo obvolávanie autoservisov. Ani nás príliš neprekvapilo, že najbližší voľný termín mali až na júl!!! Aj na Lanzarote sú autoservisy beznádejne zabúkované na mesiace dopredu. Nezostávalo nič iné, len volať poisťovňu. Tá sa chopila iniciatívy, poslala nám odťahovku, aby nás odviezla do servisu, kde necháme auto a vrátime sa domov bez neho. No a po pár mesiacoch si prísť opäť vyzdvihnúť auto zo servisu. Hrúúúza!
Chlapík z odťahovky prišiel do
polhodiny, pofotil auto, a... stal sa zázrak, podarilo sa mu odblokovať to, čo bolo kedysi
ručnou brzdou. Naša vďaka a úľava bola nekonečná. Brzda síce nefunguje,
ale dôležité je, že auto sa hýbe. Po tejto adrenalínovej vsuvke sme sa
ponáhľali rovno do múzea Unamuno, ktoré malo o 45 minút zatvárať a kvôli
ktorému sme boli na ostrove počas pracovného týždňa.
Múzeum Casa Unamuno je dom v Puerto del Rosario, v ktorom pobýval
Miguel de Unamuno, významný španielsky spisovateľ, filozof a univerzitný rektor,
počas svojho vyhnanstva na ostrove od marca do júla 1924, do ktorého ho poslal
diktátor Rivera.
Unamuno urobil zo svojho nechceného pobytu obohacujúce dobrodružstvo,
obľúbil si ostrov, jeho ľudí, jeho krásu, ktorú potom pretavil do sonetov,
ktoré dali svetu vedieť viac o opomínanej a vzdialenej Fuerteventure.
Čas výrazne pokročil a naše žalúdky sa hlasito dožadovali nejakej poživne, ale my sme sa aj napriek tomu vnorili do útrob neďalekého kostola Iglesia de Nuestra señora del Rosario v neoklasicistickom štýle zasväteného Virgen del Rosario, patrónke mesta. Sympatický kostolík s vysokým stropom, detailnou výzdobou a freskami s náboženskými scénami, ktorý sme mali možnosť vidieť po prvýkrát zvnútra.
Odtiaľ sme sa prešli k nábrežiu, aby sme neskôr stúpali hore až k obchodnému centru, kde sme si u aziatov objednali kura na citróne s cestovinami. Po chvíli čakania sme si natešení odnášali čerstvo pripravené jedlo. Vyrazili sme autom smerom k dunám Corralejo, auto odparkovali s výhľadom na more a za zvukov vlnobitia sme zbaštili tú voňavú dobrotu.
Naša misia bola splnená, čakal nás len presun na domovský ostrov, aby začala iná odysea. Okolo auta.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára