Fuerteventura 25.05.2024 - "Sixtínska kaplnka", doktor Mena a bez syra ani na krok

Po dlhej predlhej dobe sme sa opäť vydali na jednodňový výlet na Fuerteventuru. Neplánovane, ako je už u nás zvykom.

V sobotu ráno o siedmej sme vyrazili z domu, aby sme stihli prísť včas do prístavu v Playa Blanca, kde treba byť 40 minút pred odchodom trajektu, aby neprepadol lístok. Náš trajekt mal odchod o 8:30, skoršie už boli vypredané.  Ráno bolo veľmi čerstvé, pofukoval vietor, času do odchodu viac než dosť, tak sme si ho okrem iného skrátili aj „presnorením“ novej prístavnej budovy.

Na Fuertu sme sa preplavili trajektom spoločnosti Fred Olsen Express. Za 25 minút sme boli v prístave v Corralejo a odtiaľ sme vystrelili ako šíp rovno na cestu za poznaním.

Múzeá a pamiatky otvárajú o desiatej, tak sme mali času habadej. Preto, keď sme prechádzali popri dedinke La Oliva, napriek tomu, že sme tu už boli viackrát, zastavili sme sa, aby sme oprášili vizuálne dojmy na námestí pri kostole. Prešli sme sa aj ku Casa de los Coroneles, ktorá je od minulého roka uzatvorená z dôvodu rekonštrukcie. Viac o tejto lokalite som písala tu a tu.

Ďalšou zastávkou bolo Museo La Alcogida, akýsi skanzen pod holým nebom. Tradičná dedina z minulého storočia tvorená siedmymi budovami rôznej veľkosti a typu, čo záviselo od zámožnosti rodiny, ktorá ich obývala. Opäť sme len osviežili pamäť krátkou prechádzkou po okolí a pokračovali v ceste. O návšteve tohto múzea sa podrobnejšie zmieňujem tu.

Na miesto nášho určenia sme dorazili asi o štvrť na jedenásť. LA  AMPUYENTA, tak sa volá pokojná dedinka v úrodnom údolí, chránená zo západu masívom Betancuria a z východu Montaňa del Campo, nachádzajúca sa asi 15 km od hlavného mesta Puerto del Rosario. Vznik obce  siaha do 16. storočia a súvisí s rozvojom obilného hospodárstva.

Auto sme odparkovali na neďalekom parkovisku, odkiaľ je prístup do všetkých historických objektov hodných návštevy. Našu cestu v čase sme započali návštevou nemocnice Hospital de la Caridad de San Conrado y San Gaspar známeho pod názvom Hospitalito, ktorý určite nikto neprehliadne, keďže je priamo pri ceste. Sú to tri budovy-pavilóny prepojené chodbou pripomínajúce veľké renesančné nemocnice. Doktor Mena, o ktorom sa neskôr zmienim podrobnejšie, zanechal vo svojom závete peniaze potrebné na výstavbu prvej nemocnice na ostrove. Práce však začali až v roku 1901, takmer polstoročia po jeho úmrtí, a trvali tri desaťročia, aby nakoniec tieto objekty nikdy neslúžili ako nemocnica. Dnes funguje ako Informačné centrum a poriadajú sa tu výstavy. V čase našej návštevy práve jednu inštalovali.

V tesnej blízkosti Hospitalito sa nachádza jeden z najkrajších chrámov na ostrove, kostolík Ermita de San Pedro de Alcántara,  postavený v roku 1681 vďaka mecenášovi kapitánovi Pedro de Medina a jeho manželky Augustiny de Bethencourt. 

Vnútro kostolíka je skutočným klenotom. Nástenné maľby,  vytvorené iluzionistickou technikou, v ktorej sa mieša maľba, architektúra a sochárstvo, vznikli v rokoch 1773-1782 a sú považované za jedny z najvýznamnejších a najlepšie zachovaných na Kanárskych ostrovoch, preto kostolík nazývajú kanárskou Sixtínskou kaplnkou. 

Umelecké dielo od podlahy až po strop, ktorý je vraj pôvodný so zachovanými maľbami granátového jablka. 

Väčšina obrazov zdobiacich steny interpretuje scény zo života San Pedra de Alcántara.

V objavovaní skrytých pokladov dediny sme pokračovali v dome lekára Casa Doctor Mena. Áno, áno, toho, ktorý nechal vybudovať Hospitalito. Doktor Mena sa narodil v roku 1800 v Ampuyente odkiaľ odišiel za štúdiom na Kubu, do Francúzska a do Ameriky, aby sa stal celosvetovo uznávaným lekárom v oblasti chirurgie a tropických chorôb. Po návrate na rodný ostrov kúpil dom, v ktorom zriadil svoju ordináciu a kam prichádzali ľudia z celého ostrova, aby im doktor Mena pomohol. Bol to skutočný filantrop, svoje lekárske služby poskytoval celkom zadarmo.

Tento honosný dom pozostávajúci z dvoch budov s vnútornou záhradou, bol postavený v polovici 19. storočia a doktor Mena tu strávil posledné roky svojho života. Zomrel relatívne mladý, mal len 66 rokov. Sú tu k videniu jeho chirurgické nástroje, niektoré z kníh a nábytok, ktorý však nie je pôvodný.

ordinácia

čakáreň

chirurické nástroje, ordinácia a podobizeň doktora Menu

súkromné priestory doktora na poschodí

Budova, ktorá je pripojená k hlavnému domu, slúžila ako kuchyňa a sklad. 

Dnes sa využíva aj ako výstavná sieň. My sme si tu pozreli fotografickú výstavu „Lost in Puerto“ fotografa José Assima a zberateľa Santiago Suárez. Obrazy bábik Barbie ako hlavných protagonistiek prepájajúcich fantáziu s realitou.

Za zmienku stojí aj to, že všetky tieto prehliadky v La Ampuyenta sú so sprievodcom a zadarmo. Boli sme tam jediní. Luxus v dnešnom premasifikovanom svete.

Z La Ampuyenta sme šli do ANTIGUA, kde sa nachádza Museo del Queso Majorero. Slovko „majorero“ označuje všetko, čo je spojené s ostrovom Fuerteventura, takže je to niečo ako múzeum fuerteventurského syra. Výroba syra patrí neodmysliteľne k histórii ostrova a jeho obyvateľov. Bez ochutnávky syra si nevychutnáš ostrov, tak nejako znie ich krédo. Syry tu vyrábané sú medzinárodne uznávané a získavajú ocenenia po celom svete.

Nebol by syr bez kozy a Fuerteventura sa len tak hemží kozami. Veď aj Puerto del Rosario (hlavné mesto) sa kedysi volalo Puerto de cabras (Kozí prístav).  Tieto kozy nie sú len také hocijaké, sú to autochtónne kozy, teda origoš fuerteventurské „cabra majorera“ a vraj sú jednými z najproduktívnejších na svete. Hlavné tajomstvo úspechu syra majorero je ukryté vo výbornej kvalite mlieka, jeho aróme a obsahu tuku. Môžem potvrdiť. Mlieko od týchto kozičiek máme doma často a syr z neho takisto.

doma má V dva kusy kozičiek Morisca blanca

V múzeu sa, okrem toho ako sa vyrába syr a ako ovplyvnil život na ostrove, informácií chtivý návštevník oboznámi aj s históriou ostrova, jeho vulkanickom pôvode, živote domorodcov, chove dobytka a koze majorera.

Areálu dominuje impozantný veterný mlyn. Ostrov je známy svojimi rozsiahlymi otvorenými priestormi, silným vetrom, podmienky ako stvorené pre veterné mlyny, ktoré sa začali stavať v 18. storočí po celom ostrove. Práca mlynára bola veľmi dôležitá. Nebolo to len o mletí, ale aj o kontrole rýchlosti a rytmu otáčania nožov, aby sa dosiahol vhodný bod mletia zŕn.

Pilierom a základnou živinou bolo obilie na výrobu gofia, ďalšieho z veľkých protagonistov tradičnej miestnej gastronómie, ktoré sa mlelo v týchto mlynoch. Primárne šlo o kukuricu, ale mleli sa aj iné zrná ako jačmeň, raž, pšenica. Na rozdiel od tradičného mletia, tu sa zrná najskôr opražili a až potom zomleli.

Veterné mlyny boli kedysi kľúčovým prvkom v živote ostrovanov, keďže sa tu vypestovalo veľké množstvo obilia, ktoré sa vyvážalo na iné ostrovy. Fuerteventura bola v tých časoch známa ako „sýpka Kanárskych ostrovov“.

V krásne udržovanej záhrade kaktusov s pôvodnou flórou a palmami sa krásne relaxuje.

Po toľkom nasávaní kultúrneho odkazu predkov nám vyhladlo, tak sme z Antigua nasmerovali tátoša priamo do Puerto del Rosario (hlavné mesto), kde sme sa chceli najesť. Prvýkrát sme navštívili obchodné centrum Las Rotondas (tie nás tak nepriťahujú ako história a príroda), kde sme hľadali niečo pod zub. Okrem Burger King tam bol aj akýsi ázijský bufet, ktorý mal síce ponuku dosť širokú, ale takmer všetko už bolo prázdne. To málo, čo zostalo, bolo fritované a to my, ee, nejeme.

Na nábreží sme prelustrovali kaviarne, tapas a aj jednu rádoby reštauráciu, ale nič nás neoslovilo. Nakoniec sme zjedli to, čo som prichystala pre prípad núdze. Celozrnné bagety s kozím syrom, vajíčkom, reďkovkami a šalátom. Lepšie než vyprážaný rezeň, mňam.

Nasledovala digestívna prechádzka po nábreží, kde sme márne hľadali útočisko v tieni, lebo napriek vetru, slnko pálilo statočne.

Z hlavného mesta sme šli rovno do Corralejo. Po ceste sme sa zastavili v piesočných dunách prírodného parku, kde sme sledovali vo vetre sa vznášajúce šarkany. Neskôr na hlavnej ulici v Corralejo sme si dali výbornú zmrzlinu. Najmenšia porcia bola taká veľká, že som zbaštila len tretinu a zvyšok rozžiaril oči mojej polovičke.

v dunách Corralejo (v krúžkoch sú ľudia)

Potom už len smer prístav a nalodenie sa na posledný trajekt o siedmej, ktorý nás odviezol späť na Lanzarote, kde sme počas cesty domov obdivovali krásu prírody ponorenú v zlatistom závoji zapadajúceho slnka.