Sobotu predĺženého víkendu sme strávili u susedov na Fuerteventure. Tentoraz sme so sebou vzali aj švagrinku. A dobre sme urobili, priniesla nám šťastie.
Z Lanzarote sme šli spoločnosťou Naviera Armas, lebo Fred Olsen už
nemal voľné miesta. Zmena je život. V podstate je úplne jedno, ktorým
trajektom človek ide. Odlišné je to len v tom, že pri trajekte s Armas sa
musia spolucestujúci nalodiť mimo vozidla. Pri vyloďovaní sa, už môžu zísť
všetci pasažieri do podpalubia, kde spoločne nastúpia do auta.
O desiatej sme sa vylodili na Fuerte a hneď sme kone šibali smerom
na západ. Slnko pálilo, preto som si v aute presadla na druhé sedadlo
a skonštatovala „íha, ale tá klíma dobre chladí“, aby som si vzápätí
uvedomila, že som si sadla na sedadlo premočené vodou, ktorá sa vyliala zo zle
zatvorenej fľaše. Mea culpa. Našťastie som mala so sebou náhradné oblečenie,
tak som nebola nútená chodiť s mokrým pozadím.
Našou prvou zastávkou bol maják
Tostón, ktorý ako sa zdá, je buď v procese renovácie alebo ponechaný
svojmu osudu. Budova už nemá typickú červenú fasádu, múzeum nefunguje, vonku
neboli stoly ani lavice ako predtým. Nad morom visel hustý opar, tak nebolo vidieť ani pobrežie Lanzarote.
Od majáku sme pokračovali do El
Cotillo, rybárskej dediny, ktorá mala veľký význam ako prístav pri
obchodovaní s orchilla (lišajník
žijúci na skalách obmývaných morskou vodou, z ktorého sa získava purpurové
farbivo), obilím, vápnom a dobytkom. Toto kotvisko bolo známe od roku 1599
ako Puerto del Roque, no už v roku 1626 ho premenovali na Puerto del
Tostón. Súčasné pomenovanie El Cotillo dostal v polovici 20. storočia.
Mali sme to šťastie, ktoré nám priniesla moja švagriná, že po niekoľkých
návštevách El Cotillo, sme konečne mohli vstúpiť do interiérov tejto pevnosti. V suteréne
je muničný sklad, kde sa dalo uskladniť vyše 800 kg pušného prachu v sudoch.
Hrubé múry ho chránili pred vlhkosťou.
Po výstupe na terasu z kamenných dlaždíc sa nám naskytol nádherný výhľad na pobrežie, ktoré kedysi bránili tri železné delá. Nachádzal sa tu aj aljibe (cisterna) na zachytávanie dažďovej vody, čo bolo dôležité v prípade obliehania.
V tesnej blízkosti pevnosti je kostra vorvaňovca, ktorý uhynul spolu s mnohými ďalšími v dôsledku vojenských námorných manévrov. Kostra patrila dospelej samici druhu zifio de Cuvier a meria približne 5,75 m. Na pobreží sa nachádzajú aj impozantné pece na vápno. Písala som o nich v tomto článku.
Po prechádzke po pobreží tejto pokojnej rybárskej dediny sme pokračovali smerom do La Oliva. Ako sa dalo predpokladať Casa de los Coronoles je stále zatvorená pre prebiehajúce rekonštrukčné práce, hoci to tak vôbec nevyzerá. Dokonca ani kedysi všadeprítomné pažravé veverice tam už nie sú. Žiadny turista, žiadne jedlo.
Na námestí a v kostole Nra. Sra. de la Candelaria bol čulý ruch, prebiehalo tam, myslím, krstenie. My sme zamierili do neďalekej ulice Calle La Orilla, kde nás opäť postretlo šťastie. Múzeum del Grano La Cilla bolo otvorené. Povedala som švagrinej, že by mala chodiť s nami častejšie.
Múzeum je venované poľnohospodárstvu, ktoré bolo základom obživy obyvateľstva a hospodárskych vzťahov ostrova s vonkajším svetom do polovice 20. storočia. La Cilla (sýpka) bola postavená začiatkom 19. storočia v štýle tradičnej ostrovnej architektúry. Od 13. storočia až do polovice 19. storočia všetci veriaci platili cirkvi desiatok, to znamená, že platili desatinu z úrody a tovaru nadobudnutého počas roka. Na ostrove bolo päť sýpiek a pre každú bol určený tazmiero osoba zodpovedná za kontrolu a vedenie účtovníctva, kde sa zaznamenávalo množstvo obilia, ktorú každý žnec priniesol. Cirkev v týchto budovách skladovala okrem desiatkov aj obilie a produkty pochádzajúce z jej majetku.
V interiéri budovy je vystavená zbierka predmetov, textov a fotografií, ktoré predstavujú tradičný spôsob života obyvateľov ostrova.
Posilnení sme šli na prechádzku po nábreží, kde sme si pozreli už notoricky známe sochy. Prešli sme sa smerom k centru mesta, radnici, správe ostrova. Slnko vytrvalo kúrilo, tak sme sa uchýlili do útrob kostola Nra. Sra. del Rosario, kde sme sa trochu ochladili a poniektorí aj rozjímali.
A nastal čas návratu. Ešte malé občerstvenie v podobe čaju a kávy a o štvrť na sedem sme už boli nalodení na trajekte smerom k domovskému ostrovu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára